Sú to roky, je to večnosť, odkedy študenti štvrtých ročníkov oslavujú svoj deň, nielen na jednej škole, ale na všetkých. Študenti, ktorí dokázali odolať tlaku novej školy, dokázali sa rozhodnúť o možnej budúcnosti, si konečne môžu povedať maturanti.
Ale to vždy bolo a je tomu tak aj teraz, no úplne inak. Tohtoroční maturanti nemohli predstúpiť pred tváre pedagogického zboru, tváre rodičov, súrodencov, priateľov a známych v slávnostných šatách a s najväčším úsmevom na tvári a slzami šťastia v očiach. Na živote každého z nás sa podpísala pandémia, ktorá nás už dlho sužuje. No teraz to nebolo po zdravotnej stránke, ale tej, ktorú sme si chceli v našej pamäti uchovať. Aj napriek opatreniam, ktoré museli tohtoroční študenti posledných ročníkov podstúpiť, ich stužkové slávnosti predsa len neboli zametené pod koberec. Vďaka pomoci a rozhodnutiu pani riaditeľky boli štvrtákom vyhradené dni na oslavu ich stužkovania.
Aspoň touto cestou sme mali možnosť zabaviť sa. Pripraviť svoje triedy na malé oslavy, zabezpečiť občerstvenie a zopár krátkych príhovorov. Pripraviť si slová venované triednym učiteľom a rovnako aj spolužiakom, zatancovať si na niekoľko piesní a prebrať naše nasledujúce kroky. Síce si nikto z nás túto slávnosť nepredstavoval v takom drobnom počte, nebola ale márna. Počuť svoje meno, predstúpiť pred triednych učiteľov, nechať si pripnúť zelené stužky a pokojne, no šťastne sa vrátiť na miesto, nie je len tak. Nie sú to len ozdoby našich búnd a kabátov, nie je to iba nosenie svojho mena na zelenej mašli, je to sila, ktorou sa každý štvrták preukáže bez zbytočných slov, je znak toho, kam sme to dotiahli, znak toho, že nás čakajú v najbližšej dobe skúšky a dôležité rozhodnutia výberov vysokých škôl.
Každý si zaslúži obdiv za dokázané a my tiež. Pretože sme budúci zdravotníci, ktorí tu budú stáť vo chvíľach bolesti i radosti pre druhých, pre vás i každého z nás.
